ROZHOVOR: Našich klientov chceme postaviť na nohy, aby už pomoc od nás nepotrebovali

Keď chvíľu pôjdeme s klientom spoločne po tej správnej ceste, podáme ruku, aby nepadol, keď znovu a znovu zakopne do prekážok, potom do cieľa klient už často dokáže dôjsť sám.

img_7096-originalJuraj Hausleitner je garantom pre sociálne poradenstvo v neziskovke Doma u kapucínov. Študoval manažment a tiež misijnú a charitatívnu prácu v odbore sociálna práca. V súčasnosti pracuje v banke a po práci sa stíha stretávať s klientmi Doma u kapucínov, aby ich sprevádzal v náročnom životnom období. O ľudí v ťažkostiach sa totiž staráme nielen tým, že im pomáhame s potravinami, ale aj tým, že ich starosti berieme vážne a snažíme sa ich riešiť. Juraj je jedným z tých, ktorí túto špecifickú odbornú pomoc začali pred viac než rokom poskytovať pravidelne a vo vlastnom voľnom čase.

V čom teda spočíva tvoja práca pre neziskovku Doma u kapucínov?

V prvom rade ľuďom, ktorí sú ohrození chudobou, potrebujeme vrátiť stratenú sebadôveru a dôstojnosť. Najprv spoznávam klientovu ťažkú životnú situáciu; skutočnosti, ktoré viedli k jej vzniku i aktuálne problémy. Potom spoločne vypracujeme plán, ako to zvládať. Zároveň poskytujem informácie – často sa totiž stretávam s tým, že ľudia v núdzi, naši klienti, jednoducho nevedia, čo môžu v tejto ich situácii urobiť. Preto ich informujem o rôznych možnostiach, napr. že majú nárok na určitú sociálnu dávku alebo inú kompenzáciu, sociálnu službu atď. Alebo ich potom nasmerujem k príslušnému odborníkovi, s ktorým spolupracujeme.

Ako často sa stretávaš s klientmi?

Podľa toho, ako sa dohodneme – zatiaľ to vychádza jeden až dvakrát mesačne. Je to ale individuálne, v závislosti od formy poskytnutej pomoci, sociálnych kompetencií a tiež konkrétnych problémov klienta, ktoré spoločne riešime.

V súčasnosti je v starostlivosti Doma u kapucínov približne 50 domácností. Čo to pre teba ako sociálneho pracovníka znamená?

Pre mňa to znamená viac stretnutí a menej voľného času (úsmev). Ale teraz vážne: prvým krokom je, že klientom, ktorým poskytujeme materiálnu, teda potravinovú pomoc, ponúkneme aj služby sociálneho poradenstva. Ak to prijmú, tak sa s nimi stretnem a začneme spoločne odhaľovať problémy a stanovovať ciele našej spolupráce. Dostanú priestor, aby povedali oni, v čom vidia problém. Je veľmi dôležité, aby to sformuloval klient. Mojou úlohou nie je povedať: „XY povedal, že máte problém s...“, ale musím sa opýtať: „V čom je podľa vás problém?“ Druhým krokom je správne odhadnúť, čo je tento človek schopný spraviť vlastnými silami, aby vyriešil svoju nepriaznivú situáciu.

Prečo je dôležité poskytovať im okrem potravín, ktoré od nás každý mesiac dostávajú, aj tento typ odbornej pomoci? Tí, ktorým takto pomáhame, tiež potom vstupujú do vzťahu s nami, čo znamená aj z ich strany nejaké povinnosti.

Charitatívna činnosť a služba bola a je jednou z úloh Cirkvi už od jej začiatkov. Tým, že ľudí nasýtime, však naša práca vôbec nekončí. My chceme našich klientov aj takpovediac vyliečiť, postaviť na nohy, aby sa z okraja vrátili späť. A keďže ich nepoznám, nepoznám ich reálnu sociálnu a finančnú situáciu (napr. osamelá matka s deťmi, čo je dosť charakteristické), požiadam ich, aby si napísali mesačný rozpočet. Čo príde a čo odíde z rodinnej kasy. Aby to pre nich bolo ľahšie, dostanú aj tabuľku, kde si každý deň môžu poznačiť svoje príjmy a výdavky a na konci mesiaca to spoločne spočítame. Zdá sa, že to nie je nič zložité, ale sú klienti, ktorí to z rôznych dôvodov odmietnu. Potom aj my musíme prehodnotiť, či budeme pokračovať v spolupráci. Stáva sa, že klient nemá motiváciu, alebo vôbec nechce riešiť svoju situáciu, vyhovuje mu však, ak mu niekto každý mesiac „len tak“ donesie balíček s potravinami. Našťastie, nie je veľa takých klientov. Vrátim sa k rozpočtu J Keď urobí tento dôležitý a vážny krok a vyplní tabuľku, príde a donesie ju na stretnutie, je to dobre. Tu sa už dá zistiť trochu viac o človeku, ktorý prijíma sociálnu službu. Stáva sa, že niekto nechce, aby sme to detailne rozoberali. Po rozhovore sa však napokon predsa trochu pozrieme na čísla, ktoré vyplnil. Toto je už malý krok k dôvere.

V poslednom čase sa aj na Slovensku veľa hovorí o dobrovoľníctve, o službe, o odovzdávaní najmä časti voľného času. Ako došlo k tomu, že si sa stal na jednej strane najprv dobrovoľníkom, no na druhej strane odborníkom Doma u kapucínov?

Toto je dobrá otázka, lebo dávnejšie vo mne nikdy nebolo konkrétne odhodlanie byť sociálnym pracovníkom. Mal som už asi 30, keď som to začal študovať. Moja mamka sa ma raz opýtala: „Robíš toľko „blbostí“, nechceš to aj „zoficiálniť“?“ Mal som túžbu stať sa súčasťou niečoho, čo ma presahuje, niečoho, čo je možné stavať, formovať a čo ma napĺňa a zároveň formuje aj mňa. A ani neviem ako, no ocitol som na prvom stretnutí dobrovoľníkov u kapucínov... :)

Stačíš na tieto úlohy, ktoré si popísal, sám? Alebo je vás viac, ktorí takto pomáhate v odbornej oblasti?

Sám nedokážem sprevádzať všetkých našich klientov. Keď s danou rodinou začnem pracovať, je potrebná kontinuita. A keďže je to aj o dôvere medzi klientom a sociálnym pracovníkom, nie je vhodné, aby klient každé tretie stretnutie absolvoval s nejakým iným pracovníkom. V súčasnosti môžeme poskytovať sociálne poradenstvo asi pre 15-20% našich klientov. Takže to je výzva pre všetkých, ktorí by sa chceli stať súčasťou tohto diela. Máme voľné miesta v tíme sociálnych poradcov J

Ako by mal vyzerať ideálny dobrovoľník – odborník pre sociálne poradenstvo?

Najdôležitejšia je láska a k tomu nie je potrebné vzdelanie. Ale keďže zákony upravujú podmienky sociálnej práce a poskytovania sociálnych služieb, podľa zákona (č. 219/2014) o sociálnej práci dobrovoľník v danej oblasti by mal mať odbornú spôsobilosť pre výkon sociálnej práce a to minimálne vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa v študijnom odbore sociálna práca. Vzdelávanie sociálnych pracovníkov zahŕňa o.i. aj osvojenie právnych, sociologických aj psychologických vedomostí. Keďže každý z nás je jedinečný. Aj prípady klientov sú jedinečné, nedajú sa použiť schémy. Čo pri jednom funguje, vôbec nemusí pri druhom. Na riešenie problémov je potrebná kreativita aj odborná pripravenosť. Veľkou výhodou je, keď dobrovoľník má prehľad o svete a má skúsenosti.

Ak by som mal odpovedať na konkrétnu otázku, že aký by mal byť sociálny pracovník, tak mi prídu na rozum väčšinou samé frázy (odborník, otvorený, empatický, pozitívne zmýšľajúci, odolný voči „zlyhaniam“ atď..). Lebo (aj) pri tejto práci je cesta tá hlavná, dôležitá. Keď chvíľu pôjdeme s klientom spoločne po tej správnej ceste (dávame rozum), podáme ruku, aby nepadol, keď znovu a znovu zakopne do prekážok (dávame lásku), potom do cieľa klient už často dokáže dôjsť sám.

Táto služba je o dávaní. Ty už dlhšie takýmto spôsobom dávaš. Dostávaš aj niečo naspäť?

Stretávam sa s takými osudmi, kde často jeden láskavý, súcitný pohľad môže mať silu, ktorá odtiahne ľudí od kraja priepasti. Pokúšam sa vcítiť do situácie klienta a aktívne zapojiť, aby to bol rozhovor nielen o problémoch, ale aby to bola akási tímová spolupráca, kde klient a ja tvoríme tím s pocitom, že sme doma a problém riešime doma a nie v nejakej inštitúcii. Dávam a prijímam, učím sa (často aj o sebe), každý malý úspech a pokrok klienta posúva a motivuje aj mňa. Takže robím samé také potešujúce veci, ktorých by som sa už ťažko vzdal.

Čo z tvojho pohľadu najčastejšie trápi rodiny i osamelo žijúcich, o ktorých sa staráš?

Nedostatok financií, nedostatok informácií, nižšie sociálne zručnosti a všetky ďalšie problémy, ktoré sú tohto dôsledkami. A my presne sem smerujeme našu sociálnu pomoc, aby sme ich informovali, motivovali a zmocňovali k svojpomoci.

Na záver možno osobná otázka, ale predsa len: rok si pracoval pre Doma u kapucínov ako dobrovoľník, no typ dobrovoľníckej práce, ktorú vykonávaš, je vysoko profesionálny a odborný, je to akoby ďalšie zamestnanie. Ako sa toto dá zladiť so súkromným životom?

Je to časovo náročná práca. Keďže som však zamestnaný v úplne inej oblasti, je to pre mňa určitá forma psychohygieny. A je to zároveň aj mojim koníčkom, posúva a napĺňa ma to. Občas nastala situácia, že rodina, práca a dobrovoľníctvo ma potrebovali naraz v jednom čase a na 100%. Nejako som to vždy vyriešil. Doma ma podporujú v tom, čo rád robím, lebo vidia, že to má zmysel a berú to tak, že namiesto napríklad futbalu, toto je moje hobby. Aspoň si to myslím, že to tak myslia, dúfam, že áno. J No namiesto zábavy z futbalu tu ide o život človeka.

Juraj, ďakujeme za rozhovor!

Podeľte sa s ostatnými o tento článok:

Facebook

Najnovšie

Prvé úspechy

Ako sa darilo projektu „DuK Podpora zamestnanosti“ v roku 2022.

Čítať viac

Nový rok 2023

Čítať viac